HISTÓRIA PRACOVISKA OD ROKU 1953 PODNES
1. Začiatky až po zrušenie Ústavu divadla a filmu SAV (1953-1970)
Ladislav Čavojský
Poslanie a činnosť vedeckého pracoviska SAV zameraného na dejiny a teóriu divadla a filmu bola v podstate od počiatku stále rovnaká, menili sa iba názvy tohto pracoviska. Vzniklo ako Divadelné oddelenie Ústavu slovenskej literatúry SAV (1953-1969 a 1970-1973), potom malo názov Sekcia divadelnej a filmovej vedy Umenovedného ústavu SAV (1973-1990), medzitým krátko bolo aj samostatným Ústavom divadla a filmu SAV (1969-1970) a nakoniec existuje až podnes ako Kabinet divadla a filmu SAV (od 1990).
Riaditelia Ústavu slovenskej literatúry Karol Rosenbaum (1953-1957) aj Ivan Kusý (1957-1970) mali záujem o drámu i divadlo, a tak sa zaslúžili o vytvorenie Divadelného oddelenia v rámci ich ústavu (1953). Vedúcim oddelenia sa stal divadelný praktik, predtým režisér Stredoslovenského divadla vo Zvolene, Alexander Noskovič (1953-1959). Venoval sa výskumu diela Jána Chalupku. Vydal o ňom monografiu Ján Chalupka. Tvorca slovenskej veselohry (Bratislava: SAV, 1955) a do kolektívneho diela Kapitoly z dejín slovenského divadla (Bratislava: SAV, 1967) napísal časť Začiatky slovenského ochotníckeho divadla.
 |  |
| Alexander Noskovič | Ján Marták |
Alexandra Noskoviča vo vedení oddelenia vystriedal Ján Marták (1959-1961), predtým tajomník a potom správca Matice slovenskej, ktorého na prechodný čas niekdajší matičiari „ukryli“ na akademickom pracovisku. Počas pobytu v Ústave slovenskej literatúry (1959-1968) Ján Marták vydal knihu z dejín slovenského ochotníctva a zo svojich zápiskov počas účinkovania v Ústredí slovenských ochotníckych divadiel Ochotnícka činohra 1918-1944 (Bratislava: SAV, 1965) a svojím menom zaštítil pri tlači aj Kapitoly z dejín slovenského divadla. Po Martákovi prevzal vedenie Divadelného oddelenia Ladislav Čavojský (1961-1964), odborný asistent zamestnaný v oddelení už od absolvovania divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení (1955). Vystriedal ho externista Zoltán Rampák, vysokoškolský učiteľ dejín divadla na VŠMU. Od 1. novembra 1967 riaditeľ Ústavu slovenskej literatúry Ivan Kusý poveril opäť Ladislava Čavojského vedením Divadelného oddelenia, ktoré už malo pozmenený a rozšírený názov Oddelenie dejín a teórie slovenského divadla a filmu. Čavojský ostal vedúcim oddelenia až do vzniku samostatného Ústavu divadla a filmu SAV (1969-1970), ktorého bol prvým aj jediným riaditeľom.
Ladislav Čavojský
V Divadelnom oddelení ÚSL okrem spomenutých vedúcich pracovala vždy iba hŕstka odborníkov. Z nich od vzniku oddelenia až do dôchodku ostala pracovisku verná Milena Cesnaková-Michalcová. Venovala sa počiatkom drámy na Slovensku, ako aj najstarším divadelným dejinám. Publikovala Divadelné hry Pavla Kyrmezera (Bratislava: SAV, 1956), bola tiež editorkou knihy Juraj Tesák Mošovský – Komedie Ruth (Bratislava: SAV, 1973). Do roku 1970 bola spoluautorkou významných štúdií vo viacerých slovenských a českých kolektívnych dielach, najmä v Kapitolách z dejín slovenského divadla.
Milena Cesnaková-Michalcová
Viera Žittňanová, absolventka divadelnej vedy na VŠMU, pracovala v Divadelnom oddelení jedno desaťročie (1954-1964), venovala sa dráme Ferka Urbánka, VHV, avšak nepublikovala o nich významnejšie štúdie. Podobne bez výstupnej práce zostal aj výskum ochotníckeho divadla, ktorý v prvých rokoch existencie Divadelného oddelenia robila Jola Bánová. Krátky čas bol na tomto pracovisku zamestnaný kritik Stanislav Vrbka.
Moric Mittelmann-Dedinský bol Ústavu slovenskej literatúry a ním Divadelnému oddeleniu nanútený politickými orgánmi (1960). Ako niekdajší recenzent prvorepublikovej ľavicovej tlače uplatnil sa pri písaní dejín českej činohry SND.
Moric Mittelmann-Dedinský
V roku 1961 prišiel do Divadelného oddelenia skúsený redaktor a najmä divadelný a filmový kritik Emil Lehuta. Aj tu sa predovšetkým uplatnil ako redaktor a kritik, z vedeckého výskumu publikoval iba zlomok, portrét dramatika Jonáša Záborského v Kapitolách z dejín slovenského divadla, ale dlho pripravované a ohlasované Dejiny slovenského filmu nikdy neponúkol na vydanie. Július Pašteka bol autorom veľkých a zásadných štúdií o mnohých zjavoch svetovej literatúry, ako aj z oblasti filmu a výtvarného umenia. V Divadelnom oddelení od roku 1963 rozšíril svoj záujem najmä na dejiny svetovej drámy a jej najvýraznejších reprezentantov (Shakespeare, O‘Neill, Henrik Ibsen, Arthur Miller a i.). Štúdie o svetových dramatikoch a významných štýlových obdobiach svetovej drámy publikoval v časopise Divadelného oddelenia Slovenské divadlo. Neskôr všetky štúdie zhrnul do kníh.
Július Pašteka
V Ústave divadla a filmu SAV boli na študijnom pobyte po skončení VŠMU Peter Bú, Milan Stanek a František Deák. Všetci traja po zmene politických pomerov roku 1968-1969 odišli do zahraničia. Stanek sa vo Švajčiarsku zameral na antropológiu, Bú vo Francúzsku sa úspešne uplatnil v oblasti organizácie divadelníctva a Deák v Spojených štátoch amerických v oblasti divadelnej vedy a školstva.
Divadelné oddelenie sa publikačne najprv prezentovalo Divadelnovedným zborníkom (1953), ktorý sa od nasledujúceho roku 1954 zmenil na časopis Slovenské divadlo. Vychádza nepretržite dodnes, spravidla štyri razy do roka. Hlavnými redaktormi do zrušenia Ústavu divadla a filmu boli Rudolf Mrlian (1953-1956), Alexander Noskovič (1956-1960), Ján Marták (1960-1961), Ladislav Čavojský (1962-1965), Július Pašteka (1965-1969), Emil Lehuta (1970). Na utváraní línie časopisu sa veľkou mierou zúčastňovali aj výkonní redaktori, Alexander Noskovič (1954-1956), Ladislav Čavojský (1956-1961), Emil Lehuta (1962-1965), Július Pašteka (1964-1965), Moric Mittelmann-Dedinský (1965), Peter Bú (1966), Naďa Földváriová (1970-1979). Funkciu hlavného a výkonného redaktora (ten mal najprv titul tajomník redakcie) tu menujeme len do roku 1970, do zrušenia Ústavu divadla a filmu a do krátkodobého opätovného návratu divadelnovedného pracoviska do zväzku Ústavu slovenskej literatúry. Prvým vedúcim staronového oddelenia pre výskum divadla a filmu sa stal Ladislav Lajcha. Funkciu hlavného redaktora Slovenského divadla opätovne prevzal Rudolf Mrlian.
Ladislav Lajcha
Teatrologické pracovisko SAV v rokoch 1953-1970, teda za sedemnásť rokov sa predstavilo predovšetkým kolektívnou prácou Kapitoly z dejín slovenského divadla od najstarších čias po realizmus (Bratislava: SAV, 1967). Milena Cesnaková-Michalcová v nej zverejnila stať Divadlo na Slovensku v období feudalizmu (12.-18. storočie), Alexander Noskovič kapitolu Začiatky slovenského ochotníckeho divadla (30. a 40. roky 19. storočia) a Ladislav Čavojský je autorom tretej časti knihy Divadlo od revolúcie do nástupu realizmu (50. až 80. roky 19. storočia). V tejto kapitole má Emil Lehuta menší portrét dramatika Jonáša Záborského. Napriek tomu, že práca kontinuitne a bez medzier skúma divadlo na Slovensku v spomenutom rozpätí ôsmich storočí, autori ju nenazvali „Dejinami“, ale iba „Kapitolami“. Pokračovaním Kapitol sa stala až ďalšia kolektívna práca zamestnancov Kabinetu divadla a filmu SAV i niektorých externých spolupracovníkov pod vedením Miloša Mistríka Slovenské divadlo v 20. storočí (Bratislava: Veda, 1999).
2. Výskum divadla a filmu v rokoch 1970-1990
Ladislav Lajcha
Divadelný výskum v SAV prechádzal rôznymi etapami. Najprv od začiatku päťdesiatych rokov bol spätý s drámou a literatúrou v Ústave slovenskej literatúry SAV ako samostatné oddelenie. Postupujúci proces smeroval k väčšej autonómii. Nešlo o svojvôľu, ale o logiku procesu teoretickej a kritickej reflexie divadla. Koncom šesťdesiatych rokov vývin smeroval k vzniku Ústavu divadla a filmu SAV. Len čo sa na krátko tento ústav stal skutočnosťou, roku 1970 znova výskum bol vrátený na pôdu Ústavu slovenskej literatúry SAV ako Oddelenie divadla a filmu, pretože Ústav divadla a filmu SAV bol rozhodnutím akademických orgánov zrušený. Z hľadiska napredovania výskumu divadla a filmu bol to krok späť. Proti ústavu stál argument malej početnosti zamestnancov. Už vtedy neznel presvedčivo. Neznamenalo to však, že by toto nové začlenenie výskumu divadla a filmu do Ústavu slovenskej literatúry bolo ochromilo bádanie. Ani toto organizačné začlenenie netrvalo dlho. Roku 1973 došlo k novému preskupeniu, keď sa tie isté akademické orgány rozhodli z troch vedeckých disciplín (muzikológie, teatrológie a umeleckej histórie) vytvoriť jeden konglomerát – Umenovedný ústav SAV s Jánom Dekanom ako novým riaditeľom.
V novovytvorenej Sekcii divadla a filmu ostali zamestaní všetci dovtedajší pracovníci, ktorí o to prejavili záujem, teda po roku 1970 tam nedošlo k nijakým zvonku riadeným personálnym zmenám v zložení. Na trojročný študijný prišiel Martin Porubjak, ktorý po administratívnom zrušení Divadla na korze ocitol sa mimo akejkoľvek divadelnej inštitúcie. V sedemdesiatych rokoch rozvíjal sa najmä historický výskum.
Aj naďalej vychádzal akademický časopis Slovenské divadlo, ktorý dostal roku 1971 externého hlavného redaktora. Vedenie časopisu v rokoch 1970-1990 sa menilo nasledovne: v ročníku 1970 hlavným redaktorom bol Emil Lehuta, v ročníkoch 1971-1974 Rudolf Mrlian, v ročníkoch 1975-1987 Ján Dekan ako riaditeľ Umenovedného ústavu SAV, v ročníkoch 1988-1995 Miloš Mistrík. Výkonnými redaktormi časopisu boli: Nadežda Földváriová (1970-1979), Miloš Mistrík (1979-1986), Eva Čičmancová-Fifiková (1987-1988), Tatiana Blaškovičová-Krippelová (1989-1992). Počas študijného pobytu Martin Porubjak bol výkonným redaktorom časopisu bez uvedenia jeho mena v tiráži (formálne zostala výkonnou redaktorkou Nadežda Földváriová, ktorá sa vtedy venovala zavŕšeniu výskumu dejín slovenskej opery medzi dvoma svetovými vojnami). Udržanie kontinuity vedeckého časopisu bolo veľmi dôležité pre vedný odbor teatrológie a filmológie. Lebo okrem tejto tribúny nebolo iného odborného časopisu tohto typu, ktorý by poskytol priestor pre uverejňovanie štúdií o slovenskom i zahraničnom divadle a filme.
Milena Cesnaková-Michalcová zastupovala Ladislava Lajchu vo vedení sekcie v rokoch 1978-1979. Pritom pokračovala vo výskume starého divadla. Vďaka týmto rokom bádania doma i v zahraničí mohla vydať publikácie, ako Premeny divadla (Bratislava: SAV, 1981), v nemčine Dejiny nemeckého divadla na Slovensku (Köln, Weimar, Wien: Bühlau Verlag, 1997) a iné.
Július Pašteka, vychádzajúc z dlhoročných výskumov vzťahov literatúry, divadla a filmu vydal Estetické paralely umenia, (Bratislava: Veda, 1976). Bez ohľadu na to, akú nevôľu vyvolala táto kniha v kruhoch mocenského aparátu, zostala ako jedna z najdôležitejších teatrologických a filmologických prác z povojnového obdobia. Pašteka vydal aj knihu o slovenských realistických dramatikoch Slovenská dramatika v epoche realizmu (Bratislava: Tatran, 1990). Zohral dôležitú misiu pri rozvoji filmového myslenia a slovenskej estetiky. Stránky Slovenského divadla sú svedectvom bádateľských úsilí a najmä výsledkov tohto široko rozhľadeného autora.
Pokračoval aj výskum slovenského divadla 20. storočia. Výsledkom boli nielen štúdie, katalógy, ale aj knižné monografie ako Zápas o zmysel a podobu SND 1-3 (Bratislava: Divadelný ústav, 1971, 1975), Súčasná slovenská scénografia (Bratislava: Pallas, 1977), Ladislav Vychodil (Bratislava: Tatran, 1980), František Tröster (Bratislava: Tatran, 1983) a Pohyb divadla (Bratislava: Tatran, 1989) všetky od Ladislava Lajchu, ktorý Sekciu divadla a filmu Umenovedného ústavu viedol v obdobiach 1970-1978 a 1979-1990.
Keďže heslá uverejnené v Encyklopédii Slovenska, ako aj v Encyklopédii dramatických umení Slovenska nie sú podpísané, ťažko dnes poukázať na obrovskú sumu práce autorov divadelnej a filmovej sekcie Umenovedného ústavu. Kto dnes zráta stovky napísaných a uverejnených monografických hesiel? Milena Cesnaková v personálnej bibliografii uviedla svoj podiel na Encyklopédii Slovenska a na Encyklopédii dramatických umení Slovenska. Podrobné bibliografické informácie vyšli v Slovenskom divadle aj o heslách Miloša Mistríka a Júliusa Pašteku.
Ako výsledok dlhodobého výskumu vyšli knižné práce Emila Lehutu – Dramatik Jonáš Záborský (Bratislava: Národné divadelné centrum, 1998), Ladislava Čavojského – Slovenské ochotnícke divadlo 1830-1980 (Bratislava: Obzor, 1983, spoluautor Vladimír Štefko), Divadlo v Trnave (Bratislava: Obzor, 1982), Divadlo v Brezne (Brezno, 1988). Tento autor ďalšie knihy vydal v 90. rokoch – o nich sa bude hovoriť ďalej. Moric Mittelmann-Dedinský vydal tri knihy – Viktor Šulc (Bratislava: Tatran, 1984), Pohľady z parteru (Bratislava: Tatran, 1986), Veľkí divadelní režiséri (Bratislava: Tatran, 1989).
Spomínané knihy boli také rozdielne, ako boli rozdielni ich autori. Aj to, čo napísali a vydali, svedčí o ich možnostiach. Všetky tieto knihy prešli sitom času a zostali.
Stretli sa tu viaceré generácie – Moric Mittelmann-Dedinský (1914-1989), Július Pašteka (1924), Milena Cesnaková-Michalcová (1924), Emil Lehuta (1931-2006), Ladislav Čavojský (1932), Ladislav Lajcha (1932), Nadežda Földváriová (1933), Miloš Mistrík (1953) a ďalší. Kratší čas ako štipendisti a ašpiranti tu pôsobili aj Zuzana Bakošová-Hlavenková, Václav Macek, Martin Šmatlák, Martin Ciel a i. Išlo nielen o generačné odlišnosti, išlo aj o odlišné názory‚ postoje a bádateľské‚ metodologické východiská. Čítanie vydaných knižných publikácií, ako aj časopisecky uverejnených štúdií dáva možnosť s istým časovým odstupom posúdiť dosiahnuté výsledky. Vznikali vo veľmi presne vyznačených, neľahkých spoločenských okolnostiach.
3. Kabinet divadla a filmu SAV od roku 1990 podnes
Miloš Mistrík
Kabinet divadla a filmu SAV vznikol dňa 1. apríla 1990 ako samostatný právny subjekt Slovenskej akadémie vied. Výskum divadla a filmu však v Slovenskej akadémii vied existoval už od roku 1953. V čase spoločenských a politických zmien na prelome rokov 1989/1990 pracovníci dovtedajšej Sekcie divadla a filmu Umenovedného ústavu SAV po dlhších diskusiách sa napokon rozhodli pre samostatné pôsobenie v rámci SAV, o čom sa dohodlo tajným hlasovaním všetkých pracovníkov sekcie.
Po Ladislavovi Lajchovi na začiatku roku 1990 bol na krátky čas do čela Sekcie divadla a filmu zvolený Július Pašteka. Tento vynikajúci vedecký pracovník navrhol po krátkom čase za vedúceho Sekcie divadla a filmu Umenovedného ústavu Miloša Mistríka, čo pracovníci odhlasovali. V čase dynamických premien išiel vývin rýchlo dopredu, a tak len niekoľko týždňov po tom sa rozhodlo o rozčlenení starého Umenovedného ústavu SAV. Riaditeľom novovzniknutého Kabinetu divadla a filmu SAV bol zvolený dovtedajší vedúci sekcie Miloš Mistrík. V tejto funkcii pôsobí dodnes.
V čase vzniku roku 1990 mal Kabinet divadla a filmu týchto vedeckých a odborných pracovníkov: Ladislav Čavojský, Naďa Földváriová, Ladislav Lajcha, Emil Lehuta, Václav Macek, Miloš Mistrík, Oľga Panovová, Július Pašteka a Tatiana Blaškovičová-Krippelová – výkonná redaktorka časopisu Slovenské divadlo. (Nedlho predtým odišli do dôchodku Milena Cesnaková-Michalcová a Moric Mittelmann-Dedinský.)
Postupne k nim pribúdali ďalší, prípadne vymieňali tých, čo odchádzali, takže okrem vyššie uvedených, boli vedeckými a odbornými pracovníkmi KDF SAV na kratšie obdobie neskôr aj Vladimír Mlčoušek, Rudolf Rurik, Ivan Stadtrucker, Pavol Palkovič, ktorí však už medzitým z Kabinetu odišli na iné pracoviská, a Dagmar Podmaková, Miloslav Blahynka, neskôr, od prelomu tisícročí, Jana Dudková, Martin Palúch, Elena Knopová, Dagmar Sabolová a Andrej Maťašík, ktorí v Kabinete divadla a filmu doteraz pôsobia.
Zvláštnu časť zamestnancov Kabinetu tvorili interní vedeckí ašpiranti, podľa nového zákona doktorandi, pričom niektorí svoje práce úspešne obhájili pred komisiou. Ašpirantskú/doktorandskú prácu počas deväťdesiatych rokov obhájili: Anna A. Hlaváčová, Dagmar Inštitorisová, externe Dagmar Podmaková a Miloslav Blahynka. Ďalší ašpiranti Kabinetu divadla a filmu bez ukončenia pred divadelnou a filmovou komisiou boli Anna Grusková, Halina Miháliková-Trubínyiová a Mária Jenčíková.
A napokon tu bola skupina mladých pracovníkov na študijnom pobyte (táto forma pracovného úväzku však už zanikla): Monika Čechovičová-Carta, Renáta Heldová, Adriana Kronerová a Jana Žilčayová.
Kabinet divadla a filmu, aj jeho predchádzajúce inštitucionálne podoby v SAV, je pracoviskom základného výskumu. Orientuje sa prevažne na výskum divadla, ďalej filmu a čiastočne aj televízneho a rozhlasového umenia. Ide teda o celú oblasť, ktorej sa súborne hovorí dramatické umenia. Najlepšie je už tradične na Slovensku personálne saturovaný teatrologický výskum, ktorý má zo spomínaných oblastí najdlhšiu kontinuitu. Vo vedeckej náplni Kabinetu divadla a filmu SAV sa najviac vyprofiloval práve takto – teatrologicky orientovaný výskum. Pre výskum filmu sa u nás len pomaly formujú vedecky zrelé osobnosti, školiace pracovisko a v neposlednom rade aj publikačné možnosti. Výskum televízneho a rozhlasového umenia je personálne na Slovensku vybudovaný najmenej. Toto všetko sa odráža aj v činnosti Kabinetu divadla a filmu, ktorý je prevažne zameraný do oblasti divadla a pre film, prípadne rozhlasové a televízne umenie zostáva dlhodobo iba sekundárne postavenie. Objektívnymi podmienkami daná situácia sa nedarí uspokojivo riešiť už viacero desaťročí.
Výskum Kabinetu je prevažne zameraný historiograficky – na staršie i novšie dejiny. Skúmajú sa hlavne dejiny slovenského divadla a drámy, čiastočne aj filmu. Do historického výskumu prispeli svojim prácami všetci vedecko-výskumní pracovníci. K ucelenému výskumu však patria aj teoretické otázky dramatických umení a aj tieto majú v pracovných úlohách niektorých zamestnancov svoje zastúpenie. A napokon skúmajú sa aj otázky inonárodných kultúr, najmä tých, ktoré mali najväčší odraz v našich dramatických umeniach v minulosti, teda česká, nemecká, ale aj francúzska, ruská, anglická. Publikovanými výsledkami (knihy a väčšie štúdie) boli v 90. rokoch 20. storočia a prvých rokoch nového tisícročia najviac zastúpené nasledovné okruhy výskumu:
– dejiny slovenského divadla a drámy do roku 1920 (Ladislav Čavojský, Július Pašteka, Emil Lehuta, Pavol Palkovič);
– dejiny činoherného divadla (réžia, herectvo, scénografia) a drámy po vzniku SND od roku 1920 (Ladislav Čavojský, Ladislav Lajcha, Július Pašteka);
– dejiny činohry (réžia, herectvo, scénografia, dramatika) po roku 1945 (Ladislav Čavojský, Elena Knopová, Ladislav Lajcha, Andrej Maťašík, Miloš Mistrík, Pavol Palkovič, Dagmar Podmaková,);
– dejiny opery do roku 1945 (Naďa Földváriová);
– dejiny opery po roku 1945 (Miloslav Blahynka);
– teória dramatických umení – drámy, herectva, réžie (Miloš Mistrík, Pavol Palkovič, Július Pašteka);
- dejiny slovenského filmu a teória (Jana Dudková, Emil Lehuta, Václav Macek, Vladimír Mlčoušek, Martin Palúch, Július Pašteka);
– dejiny a teória televízie (Elena Knopová, Vladimír Mlčoušek, Miloš Mistrík, Ivan Stadtrucker);
– dejiny slovenskej rozhlasovej hry (Pavol Palkovič, Dagmar Podmaková);
– bábkové divadlo, klauniáda a pantomíma na Slovensku (Oľga Panovová);
– výskum inonárodných relácií (Miloslav Blahynka – česká, nemecká, Jana Dudková – južnoslovanská, Ladislav Lajcha – česká, anglosaská, Miloš Mistrík – francúzska, Oľga Panovová – česká, Július Pašteka – veľké európske kultúry, Dagmar Podmaková – ruská, Dagmar Sabolová – talianska).
Ako výsledok týchto vedeckých aktivít môžu slúžiť stovky štúdií, ktoré na dané okruhy výskumu publikovali v priebehu desiatich rokov pracovníci Kabinetu divadla a filmu.
Ku knižným publikáciám je nevyhnutné ako významnú aktivitu pripočítať vydávanie časopisu Slovenské divadlo. Približne polovicu jeho stránok napĺňajú pracovníci Kabinetu. Časopis od vzniku Kabinetu divadla a filmu v roku 1990 redakčne pripravoval ako hlavný redaktor Miloš Mistrík až po číslo 4/1995, potom Dagmar Podmaková od čísla 1/1996. Ako výkonný redaktor Tatiana Krippelová po číslo 1/1992, po nej Dagmar Podmaková od čísla 4/1992. Niektoré špeciálne zamerané čísla pripravili ďalší pracovníci: Miloš Mistrík 2-3/1992, 2/1993, 4/1997, Halina Miháliková-Trubínyiová 4/1993, 4/1995, Naďa Földváriová 1/1994, Anna A. Hlaváčová 3/1996, Vladimír Mlčoušek 4/1998. Od čísla 1-2/2005 je hlavným redaktorom Andrej Maťašík. Časopis Slovenské divadlo je po obsahovej stránke zložený z rôznorodých príspevkov. Avšak niektoré čísla boli obsahovo monotematické, napr.: filmové čísla – 2/1990, 4/1993, 4/1995, 4/1998, francúzska teatrológia – 2-3/1992, hudobné číslo – 1/1994, Anatolij Vasiliev – 3/1996, Peter Scherhaufer – 4/1999, Pavol Haspra 1/2006. Viaceré čísla boli monotematicky venované príspevkom z konferencií.
Od roku 2006 je Kabinet divadla a filmu SAV opäť školiacom pracoviskom v oblasti Dejín a teórie divadelného umenia.
Od roku 2006 do 31. 7. 2009 bol Kabinet divadla a filmu SAV opäť školiacom pracoviskom v oblasti Dejín a teórie divadelného umenia.
Vzhľadom na to, že VŠMU nepožiadala o akreditáciu študijného odboru Dejiny a teória divadelného umenia, v súlade s platnými predpismi odňalo MŠ SR na základe výsledkov komplexnej akreditácie VŠMU právo uskutočňovať študijný program Dejiny a teória divadelného umenia v 3.stupni štúdia v odbore 2.1.19. Dejiny a teória divadelného umenia. Tým KDF SAV zaniklo právo byť externou vzdelávacou inštitúciou v uvedenom odbore. V súčasnosti v SR nemá žiadna vysoká škola akreditáciu v tomto odbore, preto KDF SAV podáva žiadosť o akreditáciu v študijnom odbore 2.1.6 – estetika.
Od 1. 7. 2010 nesie pracovisko nový názov – Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV (ÚDF SAV).
Stará webová stránka KDF SAV
